HolloWilloW of Gnaag

Pred týždňom som sa po dlhom otáľaní rozhodol navštíviť zubárku (aby mi opravila dieru po granáte v mojich ústach, čo prebehlo vcelku hladko :-)). Zo začiatku všetko prebiehalo hladko a ja som začínal byť spokojný s tým, že konečne klesne spotreba špáratok. Lenže to som ešte nevedel, akú zákernosť si na mňa pripravil obyvateľ mojej ústnej dutiny*.

Už na druhý deň po zákroku som pociťoval nepríjemnú tupú bolesť v ústach, ale povedal som si:"Veď pracovník čaty mechanického spracovania potravy* si musí zvyknúť na nový vnútrajšok." A čakal som...

Ďalší deň sa pocity nemenili a ja som si začal pomaly zvykať. Podobné to bolo ďalšie dva dni. A ja som si povedal, že najhoršie mám už za sebou.

"Nikdy nevrav HOP, kým nepreskočíš." Asi sa týmto heslom začnem riadiť, lebo sa to rapídne zhoršilo. Hlavne podvečer boli moje ústa ako na kováčskej kovadline a ja som si začínal uvedomovať potrebu zájsť k novodobému mučiarovi. Lenže najprv sa treba objednať a až natoľko som odhodlaný nebol.

Dva dni nato som bol po prebdenej noci už úplne presvedčený o nevyhnutnosti tohto kroku, lenže človek mieni a ..., doslovne, prišli sviatky. Kto by sa počas sviatkov mučil tým, že by navštevoval rôzna pochýbné inštitúcie, na ktorých je napísane: MDDr XY XYová zubný lekár, asi by ani veľmi nepochodil, veď by to musela byť ozajstná workoholička aby pracovala aj cez sviatky, a tak mi neostalo nič iné iba vydržať a dúfať...

V pokročilom štádiu veľkej noci (nedeľa/pondelok) sa moje muky zmenili na nepoznanie; cez deň bolo všetko celkom v pohode, ale čím viac sa blížil mesačný svit, tým viac ma bojovník za spravodlivé prerozdelenie potravy v rámci sveta* nútil premýšľať nad zmyslom života, keďž to nevyžaduje myslenie na bolesť.

Utorok: Môj hovoriaci otvor je ako raj na zemi, necítim žiadnu bolesť ba dokonca cítim radosť nad tým, že sa všetko dobre (bez návštevy MDDr XY XYovej) skončilo a ja som žil štastne až kým som nepomrel.

P.S. Nie som narkoman a nedal som si nič na upokojenie môjho spolubývajúceho*


* - rozumej zub