Otázka jedného blázna
Nie, nedokážem sa hnevať. Na jednu jedinú osobu nie.
Kto si?
Báseň, ktorej námet som dlho nosil v hlave. Nie ako niektoré, čo som celé vymyslel za pár sekúnd, no vzápätí som ich zabudol. (hanba mi, viem, že niektoré boli fakt dobré...) Až teraz som sa odvážil napísať a...
...dokonca aj publikovať (čo tiež nie je pravidlom)
Sen, či realita?
Niečo, čo bližšie komentovať nebudem. Však hlavne z dôvodu obrovských pochybností o pravdivosti, reálnosti...
...eck...
Tak toto som naozaj nechcel. Situácia, ktorú som vôbec neočakával. Prakticky ako každá. Hanbím sa za seba, hoc neviem prečo. Sám som zvedavý ako to bude pokračovať.
Veľa otázok
Už som preč a básnim zdiaľky. Čo už, deň tento nie je krátky.
Posledný skvost
Bola to rovnaká akcia. Rozdiel bol v tom, že som mal na starosti niekoho iného. A išiel som s úplne inými pocitmi...
Bezhlavé snenie
...kiežby bolo všetko také jednoduché...
Balada o náhode
...krutá, bežná, tvrdá i nežná...
Snový spánok
Viem, sľuboval som, že sa preberiem, ale naozaj sa mi nechce. Momentálny stav, i keď mi nie celkom vyhovuje, sa mi nezdá až taký hrozný...
Blúznenie
No, tak asi zhruba nejak takto to vyzerá, keď si človek niečo nedokáže poriadne uvedomiť. A vidí známych tam, kde nemôžu byť...
Jak by...
Nepotrebuje nijaký bližší popis. Proste... ...báseň.
Svet
...a znova som to neuhral...
Sen
Konečne som pochopil. Hlúpy sebaklam a bezdôvodné nádejanie sa nemá veľký zmysel. No je veľmi ťažké prebudiť sa a uvedomiť si to naplno. Dajte mi čas...
Pohľad do očí
ako prvé ma vždy zaujali oči. Neviem prečo, proste to je niečo, čo neviem vysvetliť.
Ináč viem, že toto by som asi nemal...
Ironický strach
Toľkokrát spomínaný strach. Obava z odmietnutia, nepokoj pred odpoveďou a fóbia z otázky. To všetko sa dá ľahko zakryť. Stačí popred neho prestrieť záves utkaný z irónie a sarkazmu.
Je to inak
Človek by si pomyslel, že sa všetko opakuje stále dookola. Rutina nekonečných dní mu už pomaly lezia na nervy. Vtom príde zmena. Zmena, na ktorú nebol pripravený mu dokáže naozaj obrátiť svet.
Dve slová
Je strašné, keď už len otáľanie dokáže vyriť takú hlbokú ryhu.
Paradox citu
Nemá zmysel nič siliť...
Obava? Nie... Strach!
Náš svet nás stále do niečoho tlačí, častokrát nám chce dobre, ale my si to neuvedomujeme. Častokrát sami nespozorujeme šťastie, ktoré na nás možno čaká za najbližším rohom. Častokrát sa toho všetkého bojíme, a preto neurobíme nič...
Z vlastnej hlúposti
Strach, hlúposť a relatívna samota. Tá najhoršia kombinácia. ...vlastne... Dá sa to prežiť.
